V polovici mája sme sa vydali spoločne do lanového centra Junglepark v Brne. Šli sme tam už druhýkrát, ale pretože prvýkrát som práve nemohla, tak som sa veľmi tešila. A bolo na čo! Zraz sme mali o druhej hodine kúsok od brnenského výstaviska. Prišla som na bicykli a skoro načas, ostatní už čakali celí netrpezliví, kde zase väzím. Neskoré príchody sú skrátka moja špecialita. Ale pretože tentoraz som mala oneskorenie len asi tri minúty, bolo mi rýchlo odpustené a vydali sme sa smerom k Jungle café, kde nás miestny personál obliekol do lezeckých postrojov. Nasadili sme helmy a rukavice, vypočuli sme si základné inštrukcie a šli sme na to.
Začiatok nášho sobotného dobrodružstva pozostával z prejazdu cez rieku Svratku. Spadnúť do nej by asi nikto nechcel, vzhľadom na nízky stav vody by to najskôr pekne bolelo. Našťastie sme rieku prekonali skoro ako profesionáli a ocitli sme sa v samotnom Jungleparku. Ešte zdolať vysoké schody a už sme boli na začiatku trate, kde sme vypočuli druhé školenie, ako správne upevniť karabíny, a vyrazili sme.
Hurá na stromy!
Zvolili sme základnú trať pre začiatočníkov, ktorá má viac ako tridsať atrakcií natiahnutých medzi vzrastlými listnatými stromami. Cieľom každej atrakcie je dostať sa z prvého stromu na druhý, a to prakticky akokoľvek. Keď spadnete, zachytí vás sedák pripevnený na lano nad vami, takže je všetko dosť bezpečné, aj keď to tak nemusí na prvý pohľad vyzerať. Pre mňa osobne (a veľmi pravdepodobne aj pre ostatných členov tímu) boli jednoznačne najlepšie prejazdy, to je totiž zábava bez námahy. Ďaleko viac je ale v Jungleparku stanovíšť, na ktorých musíte preukázať silu, mrštnosť a rovnováhu.
Najhoršie bolo (a na tom som sa zhodla aj s Luckou) prekonanie nápisu Jungle Park – každé písmeno bolo zavesené na dvoch lanách, a tak tvorila akúsi veľmi rozviklanú lávku. Až tak by mi nevadila nestabilita a odlišné ťažisko pri každom písmene, ako to, že ma táto atrakcia búchala do nôh, takže som si odniesla pár modrín na lýtkach. Ostatným neboli veľmi sympatické napríklad zavesené rúry alebo stanovište, v ktorom sa malo preliezať cez zavesené oká. Aj napriek značnej námahe a úskaliam sme nakoniec základnú trasu zdolali skoro všetci. A to pritom nie sme práve profesionálni športovci, táto trať je skrátka veľmi chytro postavená takmer pre každého.
Okrem základnej trate je v Jungleparku ešte trať pre deti a Šerchánova trať pre silákov, kam sa vypravili traja najodvážnejší z nášho tímu na čele s naším kormidelníkom Romanom. Ten ďalších dvoch odvážlivcov dostatočne vyhecoval, takže do ťažšej trate šli hneď po zdolaní tej ľahšej, čo väčšina z nás napoly nechápala a napoly obdivovala. Rozdelili sme sa na dve skupinky – jedna robila hrdinom podporu zo zeme a druhá sa opäť po lane presunula na druhý breh odpočívať do hamakov (túto možnosť som zvolila aj ja kvôli neodbytným komárom, takže obdiv patrí aj tým, ktorí zostali v pozemnej podpore).
Všade dobre, na zemi najlepšie
Keď sme sa nakoniec zišli všetci na zemi na tom správnom brehu rieky, nastal čas presunúť sa do reštaurácie na firemnú oslavu. Než sme vyrazili z lanového centra, dve naše kolegyne už rekognoskovali terén, teda zistili, že v nami zarezervovanej reštaurácii nie je žiadna rezervácia na naše meno. To ale poskytlo príležitosť na improvizáciu, takže sa vydali hľadať šťastie inde, presnejšie do podniku so záhradkou, pretože ten deň bolo naozaj krásne. A tak sme nad dobrým jedlom aj dobrým pitím oslávili krásny spoločný deň.
Skutočná čerešnička na torte prišla ale až na koniec v podobe tréningového firemného pexesa, v ktorom sú vyobrazené produkty z našej ponuky – od fliaš cez batohy až po kufre. Škoda len, že takéto pexeso môžeme plnohodnotne hrať len spoločne, pretože ostatní od seba asi
