Spríjemniť si začiatok roka cestou na Srí Lanku sa Akimovi, ďalšiemu z našich pandích maskotov, zdalo ako veľmi dobrý nápad. Parťákom a opatrovníkom mu bol náš kamarát František, ktorý už niekoľko podobných výprav zažil. Rozhodla som sa ho teda vyspovedať a zistiť pre vás, čím bolo toto putovanie výnimočné.
Životná rovnováha je dôležitá pre mnohých z nás, hoci sa jej niekedy pod ťarchou povinností bránime akokoľvek. Keď sa preto Fandovi, ktorého pracovná náplň a zameranie vyžaduje veľa času stráveného pred obrazovkou počítača, naskytla jedinečná príležitosť na dva týždne vyraziť za prijateľnú cenu objavovať krásy Srí Lanky, dlho neváhal. Aby sa však v skupine, ktorú okrem neho tvorilo päť zástupkýň nežného pohlavia, necítil nepatrične, pribalil so sebou aj Akima, ktorého však dôverne oslovoval Panďák.
Čím menej turistov, tým autentickejšie zážitky
Akim a František toho majú veľa spoločného – okrem krásnej prírody radi objavujú aj kultúru navštevovaných krajín a spôsob života tamojších obyvateľov. Počas okruhu po Srí Lanke mali možnosť spoznať oboje. Prvé autentické zážitky, o ktoré by ich klasický, akoby bezstarostný pobyt v hotelových rezortoch ochudobnil, prišli už pri zabezpečovaní ubytovania.
„Človek vystúpi na nejakej stanici a teraz sa tu okolo neho začnú zbiehať tuktukári a začnú hneď ponúkať ubytovanie. Pár ľudí musí človek odmietnuť a trochu s nimi zjednávať, ale väčšinu našich nocľahov sme takto našli za naozaj nízke ceny."
Mentalita tunajších ľudí sa však podľa Fandu veľa odvíja od konkrétnej oblasti. Zreteľné je to najmä v spôsobe, akým pristupujú k turistom.
„My sme boli zo začiatku pri mori, kde to bolo dosť turistické a tam sme veľa narážali na ľudí, ktorí chceli na turistoch zarobiť. Proste ceny úplne nezmyselne nadsadené – napríklad jedlo tam bolo štyrikrát drahšie ako niekde, kde chodili miestni. Aj tam sme ale našli príjemných ľudí. Všeobecne sú veľmi srdeční a radi si pohovoria s ľuďmi z Európy. Ale úplne najlepšiu skúsenosť s ľuďmi sme mali, práve keď sme odišli mimo tie turistické miesta, tam boli miestni naozaj priateľskí a snažili sa nám dávať cenné rady. Niekedy sme pre nich boli dokonca atrakcia, že si na nás napríklad siahali vo vlaku."
Cesty vlakom spríjemňoval členom výpravy aj miestnym tiež Akim, ktorý sa často a rád stával stredobodom pozornosti.
„Domorodci na neho dosť často reagovali – pýtali sa, čo to je, pretože pandy tam oni nemajú. Typicky práve v dopravných prostriedkoch to bola najväčšia zábava, pretože tam je čas, človek je tam s tými ľuďmi napríklad dve hodiny zavretý. Raz sme išli takým parádnym vlakom – bolo to InterCity, takže išiel asi 50 km/h :-) a bol samozrejme aj trošku luxusnejší, pretože cestovné lístky boli dvojnásobne drahé. Ten luxus spočíval v tom, že na strope bol taký starý vetrák, ktorý nefungoval, a veľa držadiel na jazdu v stoji. My sme tam tak rôzne povievali, a tak som si hovoril, že to Panďákovi tiež musím ukázať, dal som ho do jedného toho držadla, a to rozosmialo úplne celý vagón."
Akim bol rozhodne dobrým parťákom a psychickou oporou v prípadoch, keď to s piatimi ženskými nebolo k vydržaniu. :-) Keď ho boleli labky, nosil sa vo vrecku na Fandovom batohu, aby mal stále dobrý výhľad. Bol tiež vďačnou konverzačnou témou. Jeho tendencia spriateliť sa s každým sa stretla s nadšením a jeho neutíchajúcej láske k ľuďom, najmä k deťom, sa miestni rozhodne nebránili.
Nebola to však len panda, kvôli ktorej si František občas pripadal trochu ako exot. K plyšovému maskotovi a roztrhnutým nohaviciam sa pridala ešte zvláštna hadička, ktorá Fandovi trčala z batohu. Išlo samozrejme o nám dobre známy vodný rezervoár, pre domorodcov však podobné vymoženosti najskôr spadali do rovnakej kategórie ako teleport či jednorožce.
„Keď som si v reštaurácii objednal dve fľaše vody a nalial si ich do batohu, zbehla sa celá reštaurácia. Tak som im potom musel ukazovať, že sa z toho pije."
Každému podľa jeho gusta
Ako lepšie spoznať cudziu kultúru, než prostredníctvom tradičnej kuchyne? Jedlo bolo spravidla veľmi pálivé, čo aspoň poslúžilo ako účinná dezinfekcia. Pozitívny dojem v účastníkoch výpravy zanechali tiež typické placky, pravdepodobne z múky a kokosovej vody, ktoré miestni používali v najrôznejších úpravách, často v kombinácii so zmesou zeleniny, v ktorej bol spravidla zakomponovaný pór. Naozaj nezabudnuteľná ale bola chuť ovocia, najmä banánov. Nikoho najskôr neprekvapí, že sa s tým, na čo sme zvyknutí v našich končinách, ani nedá porovnávať.
Typickým nápojom a zároveň suvenírom je potom ceylonský čaj, keďže skôr Srí Lanka niesla práve názov Cejlón. Trochu kontroverznejším darčekovým predmetom, ktorý však už nesúvisí s tým, čo do tráviacej sústavy dodávame, ako skôr s tým, čo z nej vychádza, je papier zo slonieho trusu. Ten sa vyrába predovšetkým v sloninci spomenutom nižšie a turisti sa o jeho kúpu môžu potrhať.
Napadla vás aj obligátna otázka o počasí? Teploty sa podľa Fandu pohybovali medzi 25 a 35 °C, takže si asi dokážete predstaviť, že rozhodne nebol dôvod na sťažnosti. Najmä pri mori bolo počasie veľmi príjemné – fúkal vietor, občas aj spŕchlo, ale to bolo skôr vítané. V porovnaní napríklad s Vietnamom nebol vzduch ťažký a vlhký, takže bol človek potom hneď suchý. Na horách bolo samozrejme o niečo chladnejšie – v noci sa teploty znížili k 12 stupňom.
Pretože bola celá skupina pomerne nesúrodá a niektorí členovia si ideálne trávenie času na dovolenke predstavovali trochu inak, mnohokrát sa ich cesty rozišli. Akim s Fandom ale tvorili nerozlučnú dvojku, ktorá sa držala svojho zámeru predovšetkým poznať miestnych ľudí, jedlo a kultúru. Zdržiavali sa skôr v dedinách a bavili sa s miestnymi, aj keď baby zamierili do mesta.
„Je tam aj vyhlásený sloní sirotinec, odkiaľ sú napríklad aj slony, ktoré máme v Prahe. Baby sa tam hrozne chceli ísť pozrieť. Mňa to moc nelákalo, pretože tam nežijú voľne, ľudia tam na nich môžu jazdiť a tak. Je to proste taký cirkus. Takže tam som napríklad nešiel a namiesto toho sme sa tam s Panďákom potulovali a navštívili nejaký kláštor."
Ku koncu sa partia na dve skupiny rozdelila definitívne – tá Fandova pokračovala ďalej na sever, zvyšok sa vrátil k moru. Cieľom pokračujúcich členov bolo staroveké mesto Anuradhapura (súčasť svetového dedičstva UNESCO) a túto odbočku rozhodne neľutovali. Na Františka toto miesto urobilo najväčší dojem – budhistické chrámy, pozostatky kráľovských palácov a kopy rozvalín čiastočne zarastených džungľou pripravili jedinečnú podívanú.
„Proste krásne prepojenie minulosti a prírody zároveň."
Plán cesty teda bol čiastočne ovplyvnený momentálnym rozpoložením, niektoré záchytné body ale vzišli z odporúčaní priateľov, ktorí Srí Lanku už navštívili, a tiež z dobre mienených rád domorodcov, ako sa na miesto určenia dopraviť čo najľahšie a najlacnejšie. Povedomie o tom, kde Česko leží, pritom u nich nebolo samozrejmosťou, aj tak sa tu ale našli ľudia, ktorí prekvapili a orientovali sa veľmi dobre.
Doprava tak trochu naopak
Keď som sa Fandu opýtala, či si odniesol aj negatívne zážitky či sa stretol s nejakými problémami a drámami, chvíľu váhal. Okrem sklonov príliš nedbať na čistotu potom predsa len poodhalil asi najväčšiu Achillovu pätu tejto od stresu inak veľmi dištancovanej krajiny. A tou je bezpochyby cestná doprava.
„Raz sme vyrazili na nejakú tú ajurvédsku masáž – majiteľ nášho hotela povedal, že nás tam odvezie. A keď sme išli späť autom v tej ich premávke, tak mne to prišlo hrozne nebezpečné. Bolo to v noci a tam to funguje tak, že keď chce človek predbiehať, proste zatrúbi a ide. A raz už som fakt myslel, že sme mŕtvi. Auto, ktoré nás úplne nezmyselne predbiehalo, sa nám vyhlo sotva tri metre pred nami. Bolo to dosť nepríjemné."
Všetkým, čo na Srí Lanku mieria, Fanda odporúča využívať miestnu vlakovú dopravu. Jazdy sú veľmi pomalé, vďaka malebnému výhľadu to však rozhodne nie je na závadu – skôr naopak! Po vlaku navyše chodia miestni predavači, ktorí ponúkajú veľmi chutné vyprážané guľôčky zo šošovice a mnohé ďalšie dobroty.
A aké si František odnáša ponaučenie?
„Človek vidí, že byť chudobný znamená úplne niečo iné, než tu pracovať za minimálnu mzdu. Trošku to človeku otvára oči a nejakým spôsobom ho to donúti premýšľať. Ale čo si hlavne odnášam, je to, že tu chudobní ľudia nemajú problém byť šťastní a vlastne nemajú ambície to nejako meniť a vlastniť veci, čo im dáva obrovskú slobodu a sú šťastní za každú pozitívnu vec, ktorá sa im stane."
V budúcnosti sa Fanda chystá objavovať tiež krásy Islandu alebo Botswany, čo však musí najprv zladiť so svojimi pracovnými povinnosťami. My dúfame, že to bude veľmi skoro a tešíme sa, až zase budeme Akimovi baliť batôžtek na cesty.
