Keď som sa pred rozhovorom snažila získať podrobnejší prehľad o ich športových kariérach, padala mi sánka obdivom. Moje dojmy by sa dali zhrnúť nasledovne: Josef a Martina Ptáčkovci – súrodenci, ktorým leží svet bojových športov pri nohách.
Obaja máte za sebou už peknú radu úspechov, a to hneď v niekoľkých disciplínach. Ktorých si ceníte najviac?
J: Z každého víťazstva mám veľkú radosť a vážim si všetky dosiahnuté úspechy. Nie som ten typ človeka, ktorý by neustále vyhľadával turnaje, samotné preteky zase tak rád nemám. Dávam prednosť trénovaniu, a to ako svojmu, tak aj ostatných ľudí. Hrozne rád sa učím novým veciam, rád skúšam rôzne techniky aj športové odvetvia. Patrím do skupiny niekoľkých málo bojovníkov schopných nastúpiť v rôznych disciplínach bojových športov. Medailové úspechy som získal v brazílskom Jiu-Jitsu, MMA, kickboxe, Hand to Hand. Medzi moje najväčšie úspechy patrí získanie titulov trojnásobného vicemajstra sveta v grapplingu či vicemajstra Európy vo Fightingu. A teraz som získal aj 1. miesto v SUMO a 3. miesto v jude.
M: Každé víťazstvo mi prináša radosť a motivuje ma. Radšej než pretekom sa ale venujem deťom a dospelým všetkých vekových kategórií. Organizujem pre nich rôzne akcie, workshopy či besedy. To ma naozaj napĺňa. Na preteky vyrážam častejšie do zahraničia a vyberám si tie dôležité akcie. Rovnako ako brat som schopná nastúpiť v rôznych bojových športoch. Naposledy som vyhrala turnaj v SUMO. Najradšej mám ale box a kickbox, kde slávim najväčšie úspechy. Najviac si cením zisku štyroch titulov majsterky sveta v kickboxe a zároveň som držiteľkou pásu zo Svetového pohára. Ale aj ostatné víťazstvá majú pre mňa veľkú cenu.
Ako ste sa k bojovému umeniu dostali? Viedli vás k športu rodičia?
J: K športovaniu nás viedli rodičia a to, že som začal robiť bojové športy, bolo aj vďaka Martine, ktorá sa im už venovala. Dobre si pamätám, ako si po návrate z tréningu skúšala rôzne techniky práve na mne. Aby som prežil, musel som začať trénovať tiež. Potom ma to naozaj chytilo a začal som na sebe poriadne pracovať.
M: K športu všeobecne ma priviedli rodičia. Bojové športy som začala robiť už od prvej triedy na popud otca, ktorý sa stal aj mojím prvým trénerom a spolupracujeme spolu (teraz aj s bratom) dodnes. Spočiatku nikto neuvažoval o tom, že by som v tomto odvetví niekedy pretekala. Hlavnou myšlienkou a cieľom bolo, aby som sa dokázala dobre brániť proti možnému násiliu, šikane a podobne.
Funguje medzi vami súrodenecká rivalita alebo skôr ťaháte za jeden povraz, motivujete sa a podporujete?
J: Rivalita medzi mnou a Martinou nie je. Sme najlepší kamoši a skvele sa dopĺňame. Ak sa niečo podarí jednému, má z toho veľkú radosť aj ten druhý. Vôbec si nezávidíme. Motivujeme sa navzájom.
M: Súrodenecká rivalita u nás vôbec neexistuje. Sme s bratom najlepší kamaráti, ťaháme vždy za jeden povraz a snažíme sa pomáhať jeden druhému. Každý z nás vyniká v niečom inom, a keď to spojíme dohromady, sme neprekonateľní…
Venovať sa športu na takej úrovni so sebou nesie aj nutnosť obmedziť mnohé voľnočasové aktivity, ktorými trávia čas rovesníci. Mali ste niekedy problém zapadnúť do kolektívu? Napadajú vás nejaké iné negatíva či niečo, čo vám šport skôr vzal, než dal?
J: Šport mám rád, ale tráviť všetok čas v telocvični rozhodne nie je môj prípad. Okrem bojových športov rád jazdím na bicykli či podnikám pešie pochody. Spoločne s Martinou sa radi zúčastňujeme rôznych behov, najlepšie tých extrémnych. V škole, študujem Strednú odbornú školu pre administratívu Európskej únie s právnym zameraním, nemám žiadny individuálny plán. Rovnakú školu študovala aj sestra a som tam veľmi spokojný. Žiadne negatíva pri športe nevidím, skôr naopak, veľa ma obohatil. Zapadnúť medzi ľudí problém nemám, ale niektoré starosti či aktivity svojich rovesníkov veľmi nechápem a vôbec ma nezaujímajú.
M: Šport rozhodne nie je jediná vec, ktorej sa venujem. Nie som ten prípad, ktorý trávi všetok čas v telocvični búchaním do boxovacieho vreca. To by som nikdy nedopustila. Pri športe zvládam bez problémov štúdium na univerzite aj zamestnanie. Mimo to sa venujem najrôznejším aktivitám. Mám vlastnú kolekciu kabeliek a šperkov, ktoré navrhujem. Rada cestujem a študujem cudzie jazyky. Určite som vďaka športu viac získala, než stratila. Zapadnúť do kolektívu nemám problém, ale záleží veľa na ľuďoch. Starosti mojich rovesníkov sa mi niekedy zdali a zdajú ako pre deti.
Aký máte názor na skutočnosť, že aktívneho pohybu dnes v životoch (nielen) mladých výrazne ubúda? Čo by ste im odkázali?
J: Šport sa pomaly, ale isto vytráca zo života ľudí. Rodičia sú väčšinou zlým príkladom pre svoje deti. Pohyb by sa mal stať každodennou radosťou a prinášať uspokojenie.
M: Je to tak. Rodičia nevedú deti k pohybu, väčšinu času trávia oddelene a potom sa venujú aktivitám, ktoré nemajú s pohybom nič spoločné. Veď kto by sa dobrovoľne naháňal, keď sa môže váľať. Každý by si mal ale uvedomiť, že to robí len pre seba.
Zápasy, tréningy či sústredenia vyžadujú aj veľa cestovania – je to pre vás záľuba alebo otravná nutnosť?
J: Cestovanie je jednoducho super. Vďaka športu sa dostanem na rôzne miesta a spoznám nových ľudí. Cestujem rád a často, a to nielen za športom. Cestovanie je záľubou celej našej rodiny. Jediné, čo nemusím, je preprava v natlačených dopravných prostriedkoch.
M: Moje aktivity, a to nielen športové, vyžadujú veľa cestovania. Ak ide o cestovanie napr. hromadnou dopravou, je to pre mňa nutnosť, ale cestovanie po rôznych kútoch Českej republiky či do zahraničia je určite zábava. Cestovanie je pre mňa totiž koníčkom. Rada spoznávam nových ľudí a miesta a ak mám voľno, je to ešte väčšia paráda.
Kde sa vám zatiaľ páčilo najviac?
J: Je veľa miest, ktoré mám rád, a nemusia byť len za hranicami našej krásnej krajiny. Ale ak mám vybrať len jedno miesto, bolo by to určite Monako, kam pravidelne so sestrou vyrážame. Trávili sme tam aj príchod Nového roka.
M: Precestovala som toho naozaj veľa a verím, že mojim cestám nie je koniec. Rada cestujem po ČR aj v zahraničí. Zatiaľ najkrajším miestom pre mňa bolo Monako, ktoré som už niekoľkokrát navštívila.
Na cestách vás sprevádza palubný batoh CabinZero a novo aj batoh Woxkon od mladých českých tvorcov. Ako sa vám v praxi osvedčili?
J+M: Dalo by sa povedať, že bez nich už ani ranu! Palubný batoh nám tzv. niekoľkokrát zachránil život. No vlastne vždy, keď použijeme na prepravu lietadlo. Batoh má samozrejme povolené rozmery a dá sa do neho napchať neskutočne veľa vecí. Používame ho ale aj v iných dopravných prostriedkoch. Pekne vyzerá a je naozaj funkčný. Využívame ho aj na cesty na naše tréningy, ale keďže máme len jeden a na dlhé cesty je pre nás prvou voľbou, strážime, aby sme ho zbytočne nepoškodili. Naposledy s nami bol na Olympijskom festivale.
Druhý batoh Woxkon máme kratšiu dobu, ale už sa s nami pozrel do Českého rozhlasu, na natáčanie Českej televízie, Ruskú ambasádu a ďalšie miesta. Má pekný vzhľad a naozaj sme si ho obľúbili. Pri cestách ho využijeme najmä na doklady a rozmerovo menšie veci, aj keď sa do neho zmestí naozaj veľa. (Batoh využíva hlavne Pepa, pretože mi ho nechce veľmi požičiavať. Ale moje veci sa tam zmestia tiež, a to je hlavné, dodáva Martina). Woxkon využívame nielen pri dlhých cestách, ale aj pri preprave na rôzne workshopy, rozhovory či natáčanie. Oba batohy sa dajú použiť ako na športové účely, tak aj v bežnom živote.
Čo vás v najbližšej dobe čaká (či už v oblasti športu či všeobecne) a na čo sa najviac tešíte?
J + M: Plánov a nápadov máme naozaj veľa, len ten čas trošku chýba.
J: V najbližšej dobe sa chystám na medzinárodné preteky v brazílskom Jiu-Jitsu, potom nasleduje MČR vo fightingu a tak ďalej. Nezabudnem ani na bežecké preteky či pochod Praha–Prčice. V máji vyrazíme s Martinou do Rumunska, kde budeme učiť naše bojové športy. Mimo šport ma čaká napríklad právna prax. A na čo sa ešte teším? Na návštevu Bruselu, kam pôjdeme znova trénovať.
M: Čoskoro sa chystám na preteky do Nemecka, potom ma čaká obhajoba pásu svetovej šampiónky v kickboxe. Ďalšie preteky budú v Rusku. Mimo šport nás čaká natáčanie televízneho programu s Heidi Janků, niekoľko rozhovorov v Českom rozhlase a mnoho ďalšieho.
Máte motto, ktoré vás ženie vpred?
J: Žiadne motto nemám. Riadim sa svojimi pocitmi.
M: Náš osud nie je vo hviezdach, ale v nás.
Ďakujem za váš čas a prajem vám veľa ďalších úspechov a radosti z toho, čo robíte!
Úvodné foto: Daniel Vojtěch; ostatné fotografie: Archív súrodencov Ptáčkovcov
