Možno sa vám meno Marek Slobodník zdá byť povedomé. Bodaj by nie, spoločne so žltým trabantím cirkusom prešiel už Južnú Ameriku a Austráliu, na jar sa dokonca chystajú zdolať Áziu.
Afriku trabanty prešli už dávno, a tak si aj Marek chcel splniť svoj detský sen a čierny kontinent tiež zdolať. Spoločne s ďalšími piatimi kamarátmi sa rozhodol, že na to pôjdu štýlovo – na pionieroch. Zdá sa vám to ako šialený nápad? Taký aj bol!
Tieto pekelné stroje sú totiž samá porucha, v porovnaní s ostatnými dopravnými prostriedkami navyše jazdia šialene pomaly. Kopce a piesok sú pre ne najväčšími nepriateľmi. Niet sa tak čomu čudovať, že nad nápadom vziať ich do Afriky väčšina len neveriacky krútila hlavou.
My sme ale zobrali všetku odvahu a Marekovi na cestu pribalili ešte naše dve pandy Hakunu a Matatu. Aj keď tomu málokto z nás veril (vlastne ani chlapci samotní), Afriku po pol roku zdolali a do cieľovej Juhoafrickej republiky dorazili v plnom počte.
Mareka sme samozrejme dôkladne vyspovedali, a vy si tak jeho postrehy môžete vychutnať priamo z prvej ruky.
Splnila cesta tvoje očakávania?
Očakávania som nemal, bol som proste len zvedavý, ako to v Afrike vyzerá. Hlavne o každom štáte, do ktorého sme vstúpili som si myslel niečo iné, ako sme zažili a tým sa len potvrdilo, že sa nedá spoliehať na to, čo si človek prečíta na internete. Proste Afriku treba vidieť a zažiť na vlastnej koži.
Afrika je veľmi svojbytný kontinent. Bola taká, akú si si ju predstavoval?
Ako som spomínal v predchádzajúcej otázke, naozaj bola úplne iná. Hlavne každý jeden štát bol úplne iný, ako som si myslel. Napríklad Sudánu sme sa báli a myslím, že lepších ľudí ako Sudáncov nepoznám, naopak do Etiópie sme sa tešili a východným pobrežím sme aj preto išli, aby sme túto krajinu navštívili. Napokon sme z nej utekali čím skôr preč.
Aké problémy ste museli na ceste riešiť?
Príjemnejšie problémy ako doma. Väčšinou len niečo opraviť, vyčistiť a na hraniciach sa pohrabať v papieroch. Ale samozrejme mali sme aj extrémy, párkrát sme nevedeli zohnať benzín, boli rôzne zranenia či choroby. Hlavne si myslím, že pri nás stál anjel strážny a vždy sme všetko zvládli.
Ktoré miesta boli tie top? Čo vás v Afrike najviac uchvátilo?
Ťažko odpovedať na takúto otázku, top miest bolo veľa, ale mňa najviac za srdce chytil Mozambik, nekonečné pláže, kokosové orechy a neskutočne dobrí ľudia.
Hovorí sa, že kto raz spozná Afriku, buď si ju zamiluje a musí sa tam stále vracať, alebo už sa nikdy nevráti. Ako to máš ty? Zamiloval si sa?
Nezamiloval som sa, ale nemôžem povedať, že sa už nikdy nevrátim. Je tam ešte čo pozerať a spoznávať.
Môžeš vypichnúť nejaký najsilnejší zážitok z cesty?
V mozambickej nemocnici, keď nás zbadala Ester, miestna žena s portugalskými koreňmi, a začala sa o nás starať ako o synov. To bolo pre mňa zatiaľ to najsilnejšie zo všetkých ciest, mal som slzy v očiach z toho, že sa niekto dokáže tak starať o cudzieho človeka ako o vlastného syna.
A čo naše pandy Hakuna a Matata, ako sa im v Afrike páčilo?
Najprv chodili všade spolu, potom sa Matata rozhodla že bude radšej v bezpečí v batožine a odvážnejšia Hakuna si celý čas jazdila na svetle Milanovej motorky, párkrát sa skoro stala obeťou únosu, ale prežili to a veľmi sa im páčilo, už teraz chcú ísť na ďalšiu cestu. :)
Čo bolo úplne najnáročnejšie?
Prejsť Etiópiu, tak ako aj fyzicky, tak aj psychicky. Prechádzali sme obrovskými horami a uhýbali sa skalám, ktoré ľudia po nás hádzali.
Zvládli ste všetko, čo ste mali v pláne?
Myslím že áno, pôvodný plán bol dostať sa minimálne pod Kilimandžáro a keďže to išlo, potiahli sme to až do Cape Townu, takže sme si splnili viac, ako sme chceli. :)
Čo plánuješ teraz? Kam zamieria kolesá pionierov?
Teraz budeme makať na prednáške, strihať film a nad ďalšou cestou som zatiaľ nerozmýšľal, ale určite bude. Teraz je ale prvoradé ukázať všetkým, ako nám na ceste bolo a ako Afrika naozaj vyzerá.
A čo vy? Držali ste chlapcom palce alebo ste boli k úspešnému dovŕšeniu ich cesty skôr skeptickí? Tešíme sa na vaše komentáre.
