Uniknúť každodennému stereotypu a dopriať si dostatok času na prehodnotenie svojich životných priorít – len málokto z nás po tom občas netúži. Tí, ktorí prekonajú zábrany a chytia príležitosť za pačesy, však spravidla neľutujú. Pavel a Pavla Wilhelmovci, ktorí na vlastnú päsť precestovali 10 krajín za 300 dní, sú jedni z nich.
Takmer rok ste sa s batohmi na chrbte túlali Áziou a Austráliou. Spoločnosť Bagalio bola jedna z tých, ktorá vás na ceste za poznaním podporila. Veľmi dobre však vieme, že niektoré zážitky potrebujú svoj čas a doznievajú v človeku tak nejako postupne. Môžete teraz s viac než ročným odstupom zhrnúť, čo vám cestovanie dalo a vzalo?
Pavla: Ja myslím, že nám nevzalo nič. Naopak, bola to obohacujúca skúsenosť. Aj keď to bolo ťažké rozhodnutie a dlho sme zvažovali, spätne to hodnotím ako obrovský prínos do života. Niektoré „veci“ prehodnotíte, po návrate sa vám otvoria nové možnosti. Navyše skúsenosť tej slobody…
Pavel: Dneska by bola škoda to nevyužiť. Naši rodičia a starí rodičia túto možnosť nemali, my ju máme, ale väčšina ľudí ju nevyužíva, aj keď je veľa príležitostí – rôzne organizácie, študijné pobyty, stáže vo firmách po celom svete, ale ide to ľahšie aj súkromne. Tak sme si povedali, že pokiaľ nemáme deti a hypotéku, je jediná šanca vyraziť. Najväčší mýtus, ktorý zo začiatku trochu brzdil aj nás, bolo presvedčenie, že je potrebné našetriť strašný balík peňazí. Ale nie je to pravda.
Áno, financie sú neodmysliteľná súčasť cestovateľských plánov. Prezradíte nám, aké bolo vaše zamestnanie pred cestou, z čoho ste počas putovania žili a čo robíte v súčasnej dobe?
Pavla: Boli sme vychovávaní ku skromnosti, tak sme mohli využiť úspory ešte z čias štúdií. Navyše život v Ázii nie je tak nákladný. Predtým som pracovala v HR, čiastočne sa tomu venujem aj teraz, ale kombinujem to s pomáhajúcou psychológiou. Vidím teraz väčší zmysel v pomáhaní ľuďom.
Pavel: Než sme odišli, tak som pracoval v obrovskej firme a počas cesty som si uvedomil, že potrebujem byť niečo iné než malé koliesko vo veľkej firme. Takže som sa po návrate presunul do menšej a som oveľa spokojnejší.
Takže ste pred cestou museli dať výpoveď a stať sa nezamestnanými?
Pavla: Áno, dobrovoľne nezamestnanými.
Pavel: Jo, v Česku to nie je taký problém. To je práve ďalšie zistenie z tejto cesty – že sa tu vlastne máme naozaj dobre.
Ak to nie je príliš osobné, ako sa taká cesta odrazí na partnerskom vzťahu? Nemali ste po chvíli „ponorku“?
Pavel: Ja si myslím, že ponorka stretne každého.
Pavla: Ste vlastne stále nonstop spolu…
Pavel: …a tie vnemy jednoducho máte úplne rovnaké. Ako sme sa vrátili a nastúpili sme do práce, mohli sme si po príchode domov rozprávať trebárs týždeň. Na tej ceste sme všetko videli, počuli a zažili spolu, a to je potom ťažké.
Pavla: Ale mne to zase nepripadalo ako úplná kríza. Bol to jednoducho iný štýl života, ktorý prinášal aj iné prežívanie vzťahu.
A čo ostatné vzťahy – utrpeli odlúčením nejaké šrámy?
Pavla: Naši prežívali, že budeme tak ďaleko a že sa neuvidíme. Boli sme v kontakte cez Skype, ale aj tak človek vníma nejaké odcudzenie. Keď sa potom vráti, tak prvý pocit je „jé, môžeme sa objať,“ a za chvíľku ako keby človek nikde nebol.
Pavel: Najväčšia obava rodičov je, že ideme do neznáma. Tady sa nevidíme trebárs tri týždne, ale jednoducho predpokladajú, že budeme v pohode. Desia ich skôr tie neznáme riziká a nepredstaviteľné vzdialenosti…
Pavla: … čokoľvek sa vám ale môže stať aj tu. Len to tak nevnímame.
Poznali ste veľa krajín, ale hlavne obyvateľov cudzích krajín – je podľa vás niečo, čím by sme sa my ako Česi, prípadne Európania, od nich mali inšpirovať?
Pavla: Ja myslím, že otvorenosťou, usmievavosťou, ústretovosťou a vďačnosťou za maličkosti.
Pavel: Sme oproti nim veľmi uzavretí. Nám ide o to prísť domov, zavrieť dvere a nikoho neriešiť. Tam človek naozaj nemá osobný priestor, to spolunažívanie je na úplne inej úrovni, úplne iný koncept sveta. Navyše majú úrodu tak nejako kontinuálne, nemajú potrebu pripravovať sa na horšie časy, a nie sú tým pádom tak orientovaní na výkon a peniaze.
Keby ste mali dať jednu dobrú radu cestovateľom, ktorí sa chystajú na podobnú cestu, aká by to bola?
Pavla: Radu? Choďte do toho!
Pavel: Presne tak. A tiež nech si to každý urobí, ako chce. Ja som cítil v priebehu tlak na to, že by sme mali písať nejaký blog, fotiť a plniť nejaké očakávania. Navyše dnes všetky tie sociálne siete – potreba komunikovať s fanúšikmi a ja neviem, čo všetko. Niekedy už je to fakt skôr príťaž než radosť. Radšej si vyčistiť hlavu a urobiť si to podľa seba.
Teraz sa pozastavíme pri vybavení – čo hodnotíte ako naozaj najdôležitejšie? Napríklad z batohu sa stane na nezanedbateľnú dobu najbližší parťák. Na čo ďalšie sa vyplatí myslieť vopred?
Pavel: My sme hlavne nevedeli, čo všetko sa dá obstarať cestou a spätne by som povedal, že zohnať v týchto krajinách kvalitné outdoorové vybavenie, navyše za rozumnú cenu, je naozaj ťažké. Je tam veľa napodobenín, ale autorizovaný obchod trebárs len jeden v celom Nepále. Takže kvalitný batoh a topánky je určite dobré zaistiť si vopred. Inak by som odporučil skôr minimalizmus. Čo nám ale rozhodne prišlo vhod, bola filtračná fľaša a obal na batoh, pretože s batohmi sa pri preprave nezaobchádza najlepšie.
Výstupom z vašich ciest bol tiež cyklus prednášok, s ktorými ste putovali po Česku. Aké na ne boli ohlasy – stretli ste sa s obdivom či závisťou?
Pavel: Pravý dôvod, prečo sme to robili, bol ten, aby sme zážitky sprostredkovali našej rodine a blízkym, ktorých máme rôzne po republike. Na tomto sme fakt nezbohatli.
Pavla: A čo sa týka ohlasov, ja myslím, že tam mohol byť obdiv aj trochu závisť. Ale keď sme im povedali, poďte tiež, tak zaznievali klasické výhovorky na prácu a záväzky. Ale na druhej strane je fakt, že toto dobrodružstvo nemusí byť pre každého…
Čo plánujete v najbližšej dobe a aké sú vaše životné (cestovateľské) ciele? Pôvodný sen bola Amerika – je stále ešte na „wish liste“?
Pavla: Je to v hlavách, ale nie je to v diári (smiech). Teraz poznávame skôr Česko a Európu formou kratších výletov, ale aj z tých sa snažíme vyťažiť čo najviac. Počas jednej cesty tak vystriedame trebárs tri destinácie. Niekedy je to o šťastí a umení nájsť lacné letenky.
Napadá vás ešte niečo, čo by ste našim čitateľom odkázali?
Pavel: Jednoducho kto môže, tak nech ide. V práci človek vymieňa čas za peniaze a je skvelé sa zastaviť a zamyslieť sa nad tým, či mi to, čo robím, dáva zmysel. Cestovanie je na prehodnocovanie a rozširovanie obzorov ideálne.
Ďakujem za váš čas a prajem mnoho ďalších cestovateľských zážitkov!
Podrobnosti a zaujímavosti o potulkách Pavly a Pavla nájdete na ich webových stránkach plných inšpirácie.
