O výprave niekoľkých dobrodruhov, vrátane našej pandy, ktorí spájajú nadšenie pre kolobežky, sme vás už informovali. Ako sa tejto partii mladých svetobežníkov zatiaľ darí, nám priblíži jedna z už vrátených účastníčok.
Míša, vy ste sa vrátili o niečo skôr ako zvyšok výpravy. Bol to zámer už od začiatku alebo vyústenie situácie? Nastali doteraz ešte iné personálne zmeny?
Áno, môj návrat bol plánovaný od samého začiatku. Momentálne ma čakajú štátnice, ktoré som nechcela odkladať. Členom tímu to neprekážalo a ja som bola rada, že som mohla zažiť tento mesačný, úplne úžasný zážitok. K jednej nečakanej personálnej zmene došlo, a to zo strany Michala, ktorého teraz budú čakať príjemné rodičovské povinnosti, a preto ho 15. januára nahradí iný člen. Musím však priznať, že Michal vniesol do kolektívu veľa zábavy a veľa sme na neho spomínali.
Popíšte mi teda priebeh vašej cesty. Kade ste zatiaľ prešli a kde sa vaši kamaráti momentálne nachádzajú? Zmenil sa nejako očakávaný termín návratu či plánovaná trasa?
Cestu sme začali 20. novembra v meste Cancún. Trošičku nás zdržala únava z lietadla, ale aj pomerne náročná inštalácia blatníkov, ktorú sme skúšali prvýkrát. Trasu sme mali pripravenú, avšak nie úplne dopodrobna. To nebolo ani možné, keďže sme nevedeli, ako rýchlo v tak veľkom teple pôjdeme. Musím však povedať, že som bola milo prekvapená. Trasu sme si zo začiatku rozvrhli po 30 kilometroch, aby sme si zvykli. Po dvoch dňoch sme začali pridávať a pridávať, až sme sa dostali na 70 km za deň. Veľkou nevýhodou bolo, že nie vždy sa dalo v poludňajších hodinách ísť. V Strednej Amerike sa začína tiež veľmi skoro stmievať. Už okolo 17. hodiny sme začínali premýšľať, kde v daný deň budeme spať a začali hľadať „ubytovanie". Celkom sme prešli päť štátov – Mexiko (od mesta Cancún), Belize, Guatemalu, Honduras a El Salvador, kde na nás čakala moja kamarátka, s ktorou som sa zoznámila v Denveri (Colorado). Tá nás všetkých ubytovala na niekoľko dní a ja, hoci nerada, som čakala na svoj let.
Trasu sme museli trochu pozmeniť. Pôvodná cesta mala byť cez Zacapu (Guatemala) po ceste CA13. Cesta však nebola vhodná pre kolobežky a povedala by som ani pre cyklistov. Nespočetne veľa kamiónov, ktoré sa hnali veľkou rýchlosťou, vytvárali nebezpečný tlak vzduchu. Na ceste sme sedeli asi hodinu a rozmýšľali, či ísť alebo nie, pretože Guatemalu sme si priali naozaj veľmi vidieť. Po Kačkinom páde z kolobežky sme sa však rozhodli staviť skôr na bezpečie a ísť cez Honduras. V priloženej mape môžete vidieť našu presnú trasu.
Na otázku, či sa zmenil termín návratu nemôžem odpovedať, keďže tento termín sme si nikdy neurčili. Určený som ho mala iba ja, a to na 20. decembra.
Narazili ste na nejaké komplikácie a dramatické momenty?
Musím priznať, že toto bola moja prvá cesta do zahraničia, kedy som sa naozaj bála. Po prvé sme išli ako kolektív ľudí, ktorý sa pred cestou vôbec nepoznal a po druhé ma vydesili internetové články o tom, aká je Stredná Amerika nebezpečná. Po mojom návrate a s mojimi skúsenosťami však toto nemôžem povedať. Pravdou je, že sme mali neskutočné šťastie a po celú dobu sme sa stretávali iba s veľmi milými a ochotnými ľuďmi, ktorí nás zastavovali a pýtali sa nás, čo je to za zvláštne koleso. V podstate to bolo tak, že my sme išli, točili sme krajinu a miestni obyvatelia a oni si točili nás. Aj batohy, ktoré nám poskytol váš e-shop, boli pre mnohých domorodcov úplnou záhadou. Pani Panda, ktorá nás sprevádzala, prilákala predovšetkým deti. V túto chvíľu som bola asi najviac v strehu, aby mi s ňou nejaká ratolesť neušla.
Za celú dobu sme zažili len jeden nepríjemný moment. Asi 20 kilometrov od Belize sme došli neskoro do mesta a už bola tma. V meste prebiehala akási miestna diskotéka, a ako sme prechádzali, zrazu sa okolo nás nahromadilo 15 ľudí, ktorých sprevádzala streľba z petárd a rôzny krik. Nakoniec všetko dobre dopadlo a my sme našli strechu nad hlavou u veľmi milých ľudí, ktorí nás previedli po okolí a dali nám ochutnať mandarínku s chilli, čo nikomu veľmi nechutilo. :-D
Čo naopak považujete za najväčší zážitok v pozitívnom zmysle slova?
Najväčším zážitkom sa stala asi každá noc v Strednej Amerike. To, že sme spali na najrôznejších plážach a záhradách, tým asi nikoho neprekvapím, avšak noci strávené v hasičárňach a vo výklade v kebab reštaurácii ma naozaj pobavia do konca života. Pravdou je, že keď sa prebudíte na pláži a vidíte nádherný východ slnka, pocit, ktorý máte, je naozaj na nezaplatenie.
Ako ste strávili Vianoce a Nový rok?
Výprava Vianoce oslávila samozrejme zemiakovým šalátom a rezňami. Sviatky oslávili s dvoma českými cyklistami. Keďže to bolo tesne po mojom odchode, bola som rada, že mali s novými kamarátmi veselšie. Nový rok oslávili tiež spoločne už v Nikarague a predpokladám, že ochutnávkou nejakého miestneho rumu. ;-)
Zažili ste aj nejakú zaujímavú situáciu s našou pandou? Ako jej putovanie zatiaľ prebiehalo?
Pandu som mala vždy priviazanú k batohu tak, aby mala dobrý výhľad. Najvtipnejšia príhoda sa stala asi prvú noc na pláži, kedy som si pandu nechala vedľa seba tak, aby sa cítila pohodlne a pekne sa vyspala. Nevedela som však, že sa na nás počas noci navalí toľko piesku. Namiesto pandy som ráno našla piesočnú guličku. :-D S ľútosťou som ju vzala, oprášila a objala. Od tejto chvíle mala vyhradený priestor priamo v spacáku. :-)
Panda tiež urobila veľký rozruch u detí, ktoré sme stretli na móle pri zastávke v Omoa v Hondurase. Všetci si ju prezerali a hladkali. Jedno dievčatko mi ju dokonca nechcelo vôbec vrátiť. Stala sa naším veľkým kamarátom. Všetci sme ju spoločne strážili a starali sa o ňu. Keď sme niekde zastavili, pýtali sa nás, z akého dôvodu máme toto zvieratko so sebou. Pustili sme sa teda do rozprávania toho, ako tento projekt vznikol, a ako nám pomohla vaša spoločnosť uskutočniť naše sny, za čo ešte raz mnohokrát ďakujeme.
Rozlúčenie s pandou bolo naozaj ťažké. Momentálne ju má na starosti Sany, ktorá sľúbila, že sa o ňu bude starať najlepšie, ako len bude možné.
A ako sa vám osvedčili batohy zakúpené v našom e-shope?
Haha. O vaše batohy bola jeden večer veľká mela. :-) Batohy si zaobstarali iba štyria členovia našej výpravy a už po niekoľkých dňoch sa ostatní tĺkli do hlavy za to, že si ich nezaobstarali tiež. Ja osobne som mala prvú skúsenosť s touto vodnou nádržou a musím povedať, že to bolo to najlepšie, čo som si mohla na cestu vziať. Batoh ma žiadnym spôsobom neobmedzoval. Vždy, keď som sa chcela napiť (čo bolo v týchto teplotných podmienkach pomerne často), nemusela som zastavovať ako ostatní. Objem 1,5 litra bol tiež ideálny. Veľmi ma prekvapilo aj to, že voda v nádrži mala stále rovnakú teplotu.
Aj na lekárničky z vášho e-shopu prišiel rad. Kačka spoločne s kolobežkou skĺzla na mokrej vozovke a pomerne dosť si odrela kolená. Ošetrili sme ju počas 10 minút.
Má pre vás táto výprava nejaké dopady do budúceho života? Zmenia sa napríklad človeku priority či prístup k životu?
Každá z mojich ciest ma vždy veľmi ovplyvní. Pri Strednej Amerike som však trochu v rozpakoch. Stredná Amerika vo mne vyvolala na jednu stranu veľké sklamanie a na druhú stranu obrovské prekvapenie a jednu veľkú otázku na zamyslenie.
Sklamaná som bola predovšetkým tým, ako sa správajú k životnému prostrediu. Zatiaľ čo ja mám doma štyri odpadkové koše, oni si bez mihnutia oka hodia sklenenú fľašu od Fanty do lesa. Popravde Fanta a Coca-Cola sa váľajú naozaj všade. Bolo smutné vidieť často špinavé ulice a smog, ale predovšetkým nezáujem ľudí o vlastnú, a je nutné podotknúť úplne prekrásnu prírodu, v ktorej sami žijú.
Čo ma veľmi prekvapilo, bola spokojnosť ľudí. Často sme stretávali miestnych domorodcov, ktorí žijú v niečom, čo by som prirovnala ku kôlni na drevo. V Belize sme stretli takého pána, s ktorým sme mali príležitosť hovoriť. Bolo úplne neuveriteľné, akým spôsobom rozprával o svojom živote v malej chalúpke uprostred ničoho. S takým nadšením a radosťou, že aj keby ste nechceli, napadne vás jedna jediná otázka: Ako je možné, že tu chodíme 8–12 hodín do práce, aby sme si mohli kúpiť veľkú televíziu či nové auto a stále to pre nás nie je dosť? Ako je možné, že na otázku, ako sa máš, odpovieme zle, a to aj napriek tomu, že máme čo jesť, strechu nad hlavou a ďalšie životné štandardy. Nejakým spôsobom vás to donúti premýšľať, či má táto honba za materiálnym svetom vôbec nejaký zmysel.
Ešte stále máte ku kolobežkám pozitívny vzťah? Nezačne toho človek mať v takej intenzite skoro „plné zuby"? A čo nálada vo vašom tíme – nepotýkali ste sa s ponorkovou chorobou?
Aby som povedala pravdu, mňa osobne kolobežka veľmi „chytila". Prekvapilo ma, že za celý ten mesiac ma boleli nohy iba jeden deň, a to bolo tuším ten ôsmy. Ostatne veľmi ma potešila pochvala od Tomáša, že ako žena som veľmi prekvapila. :-D Takže už teraz môžem povedať, že sa už teším, až sa oteplí a ja budem môcť objavovať krásy Čiech.
Ako som už spomínala, s ostatnými členmi sme sa poznali veľmi málo a iba cez túto výpravu. To vyvolalo trošičku neistotu, pretože sme nevedeli, čo od koho môžeme očakávať. Musím však povedať, že až na jednu výnimku, som si so všetkými v tíme sadla a myslím, že tak to má aj zvyšok výpravy. Všetkých nás šesť (počítané ešte spoločne s Michalom) sme si navzájom pomáhali, robili srandu zo seba samých, ale aj z ostatných. Všetci sme to brali športovo. Ak sme nevedeli čo robiť, hlasovali sme alebo sme si povedali argumenty pre a proti. Ostatne mesiac je ešte krátka doba na to, aby vznikla „ponorková choroba" v širšom rozsahu.
Vaša výprava mala mať aj charitatívny presah. Podarilo sa vám tento zámer zrealizovať?
Túto charitatívnu akciu s názvom Kids belong to school organizuje Marek. Aj napriek tomu, že sme cestou stretli niekoľko škôl, nebola možnosť tieto školy navštíviť.
Už ste premýšľali, kam sa vydáte nabudúce?
Iste. A batôžtek určite so mnou. Bola by som nesmierne rada našu výpravu zastihnúť ešte na cestách a prípadne sa pripojiť a cestu dokončiť. Ak by však boli už späť, určite to bude Peru, kam sa chystám už niekoľko rokov a zatiaľ neúspešne.
Ďakujem za váš čas a držíme zvyšku výpravy palce!
