Dobrodružstvo na rakúskych ferratách

Hoci znel pôvodný plán jasne – týždňová skupinová dovolenka o šiestich až ôsmich účastníkoch, teda my a pár priateľov, prenajatá chatka, cez deň lezenie po ferratách a večer grilovačka, bolo všetko úplne inak. Vôbec sme si nepredstavovali, že zladiť časové možnosti viac ako troch ľudí bude taký problém. Po dlhých snahách o dohodu sme nakoniec rezignovali a odišli v zložení traja dobrodruhovia a pes. :)

Vybrali sme pre nás vhodný termín, teda od štvrtka do nedele a začali sa tešiť. S predstihom sme si objednali chýbajúce vybavenie, vrátane prilieb a začali na stene poctivo trénovať techniku lezenia (nie že by sme tam nechodili aj predtým, ale teraz bola tak nejako väčšia motivácia). Počasie nám však neprialo. Akonáhle sa priblížil náš vysnívaný víkend, predpoveď bola viac než nepriaznivá – v oblasti, v ktorej sme mali zamluvené ubytovanie, malo celý čas pršať. Bedlivo sme počasie sledovali ďalej, nakoniec sme sa odchod rozhodli o jeden deň posunúť, pretože nám meteorológovia dali nepatrnú nádej, že sa bude počasie od soboty postupne zlepšovať.

Už po ceste sme sa zastavili na niekoľkých ferratách, aby sme Mariana zoznámili s pravidlami ferratového lezenia. Prvý výstup sa uskutočnil v mestečku Mödling, alebo skôr na skale nad ním. Trasa bola jednoduchá a na prvé zoznámenie tak akurát dlhá. Ja som išla s naším Tobíkom po chodníčku okolo a čakala na horolezcov hore. Trasa obsahovala aj malý prechod cez lanový rebrík, ktorý však obaja zvládli ľavou zadnou.

Druhú ferratu sme mali trochu problém nájsť. Presunuli sme sa do malebného vinárskeho mestečka Gumpoldskirchen ležiaceho kúsok od Viedne, nechali auto na parkovisku a po krátkom blúdení sme našli malú skalu aj s jaskyňou. Cvične sme si vyliezli okruh a na všetkých stranách zavládla spokojnosť – my sme si užívali krásne výhľady na vinohrady aj vydarené počasie, náš psí miláčik medzitým nerušene odpočíval v tieni pod ferratou.

Tretiu naplánovanú ferratu sme kvôli časovej tiesni museli nechať až na spiatočnú cestu a vyraziť smerom na ubytovanie. Bývali sme na prízemí malého domčeka na kraji mesta Schladming. Chlapci však stále sršali energiou a túžbou po ďalšom lezení, takže sa zbalili a zašli si na druhú stranu kopca zdolať ešte jednu večernú ferratu. Na skale boli sami, a tak si to naozaj užili, bez toho aby sa museli na niekoho obzerať. Večer potom bol v znamení prípravy večere a plánovania náplne nasledujúceho dňa, čo zahŕňalo predovšetkým brázdenie po rôznych meteorologických webových portáloch. Tie sa však vo svojich predpovediach značne rozchádzali, a tak sme sa nakoniec zhodli, že rozhodnutie necháme na ráno.

Druhý deň bolo síce stále daždivo, nádej nám však dodávala predpoveď, ktorá hlásila, že v Gosau by malo byť sucho až do 15 hodín. To bola naša šanca! Nad jazerom Gosausee totiž vedie vraj jedna z najkrajších ferrát. Zbalili sme si teda veci a vyrazili. Cesta bola síce dlhá, ale vyplatila sa – pri jazere naozaj nepršalo. V pokojnej hladine sa odrážali krásne vysoké skaly a my sme si nedočkavo obliekali výstroj, aby sme vyrazili čo najskôr. Skala bola síce mokrá, ale vďaka tomu, že pred nami už pár ferratistov išlo, boli stupy už pomerne suché.

Prvá časť viedla tesne nad vodou, miestami sme sa až mohli dotknúť hladiny, nasledoval výstup po rebríku nad chodník. Psychicky najnáročnejší úsek nás ale čakal na lanovom moste. Bola to naozaj výzva, ale všetci sme most nakoniec prekonali. Potom už len kúsok stúpania na najvyšší bod ferraty a pomaly zase dole. Za odmenu sme si pri jazere dali horúcu polievku.

Ďalšia ferrata nás čakala len pár kilometrov odtiaľ, a tak sme hneď vyrazili. Pri príchode pod skalu bolo jasné, že jej umiestnenie v lese, medzi stromami a machom, jej k uschnutiu práve nepomohlo. Moc sa mi to nepáčilo, predsa len na mokré ferraty sa chodiť nemá. Roman ale po presondovaní situácie zistil, že mokrá je len úvodná časť trasy a ďalej už je to lepšie. Nezdalo sa mi to, ale chlapci boli v presile, a tak mi nezostávalo než ísť.

V nedeľu, teda tretí deň nášho pobytu, bola predpoveď počasia snáď najhoršia zo všetkých. Neostávalo nám teda nič iné než hľadať, kde bude počasie prívetivejšie. Jediné miesto, kde hlásili jasno, slniečko a teplo, bolo v okolí Villachu. Bolo trochu z ruky (presnejšie 150 km ďaleko), ale stále to bola lepšia varianta než sedieť na izbe. Tentokrát sme Tobíka vzali so sebou, predsa len sme si neboli istí, kedy sa vrátime.

Prvú ferratu išli chlapci sami. Bol trochu problém ju nájsť, ale nakoniec vraj boli úspešní. Bohužiaľ bola trasa naozaj náročná, a tak sa museli vrátiť po svojich vlastných stopách. Ja som si medzitým kopec s Tobíkom a našou pandou vyšliapala lesnou cestou. Bolo pomerne teplo a v okolí nebol žiadny zdroj vody, kde by sme sa mohli schladiť. Vedľa cesty ale našťastie tiekol malinký potôčik, ktorý vytváral niekoľko kaluží a blato. Tobík to však vyhodnotil ako dokonalú príležitosť na schladenie a než som sa stihla otočiť, už sa v blate rochnil. Aspoň sa trochu ochladil a než sme zišli dole, väčšina blata na ňom uschla a opadala.

Našou druhou zastávkou bola členitá ferrata nad jazerom Ossiacher see. Opäť sme zvolili rovnakú taktiku – ja s Tobíkom a chlapci na skale. Trasu ferraty volili jednoduchšiu, predsa len už sme boli unavení a nechceli sme zbytočne riskovať. Na konci trasy bol opäť lanový most, tentokrát ale nebol schodný – laná boli veľmi uvoľnené a most sa dosť výrazne kýval. Aby som si zaliezla aj ja, tak sme si s Marianom dali ešte druhé kolo, tentokrát inú trasu, aby som si ten deň aspoň niečo vyskúšala.

Po návrate na ubytovanie nás čakal posledný večer a plánovanie návratu domov. V miestnom infocentre sme zistili, že pomerne neďaleko od nás sa nachádza atrakcia zvaná ZipLine. Je to vlastne prejazd po lane dlhý 2,5 km s možnosťou dosiahnutia rýchlosti až 120 km/hodinu. To sme si nemohli nechať ujsť a dohodli sa, že zájdeme na jednoduchú ferratu a potom sa prevezieme na lanovke.

Po zbalení všetkých vecí sme teda vyrazili na rovnaké miesto, kde boli chlapci prvý večer liezť sami. Zvolili sme veľmi jednoduchú trasu, až sme sa čudovali, aké ľahké to je.

Po presune k ZipLine nás ale trochu prešiel humor. Predsa len nás čakala docela rýchla jazda len v postroji vo výške až 116 metrov od zeme. Autobus nás vyviezol na hornú stanicu, obsluha uviazala do postrojov a už sme frčali dole. Jazda trvala dve minúty v prvom úseku a minútu v druhom. Prvý úsek bol pekný, pohodový, mohli sme sa kochať prírodou a užívať si let nad stromami. Druhý úsek bol kratší, ale o to rýchlejší. Jeho prvá časť viedla veľmi prudko dole, že mal človek až pocit voľného pádu. Proste životný zážitok, ktorý ale osobne už nemusím opakovať.

Potom už nás čakala len dlhá cesta autom domov. Mali sme celkom hlad, a tak sme hľadali nejakú otvorenú reštauráciu, kde by sme sa najedli. Nejako nám ale nedošlo, že v pondelok býva v Rakúsku väčšina reštaurácií zatvorená. Po niekoľkých neúspešných pokusoch sa nám tesne pred hranicami pri Mikulove podarilo nájsť otvorenú reštauráciu, kde sme si o pol šiestej dali vytúžený obed, ktorým sme zakončili naše malé dobrodružstvo po rakúskych ferratách.